V čo verí minister Krajčí?

Autor: Barbora Majdišová | 20.5.2020 o 9:57 | (upravené 21.5.2020 o 5:20) Karma článku: 10,74 | Prečítané:  9625x

Kritický komentár k charizmaticko-evanjelikálnemu prežívaniu viery a jeho potenciálnemu vplyvu na výkon svetskej moci.

Internety ma v tieto dni častujú zdieľaniami o Marekovi Krajčím, ktoré moju facebookovú sieť delia na tých, ktorí sa smejú zo samopasovaného Pokladíka a politického priekopníka v boji proti okultizmu, a na tých, ktorí uznanlivo chvália úprimnú vieru odborníka s ministerským potenciálom.“

Trojsekundovým googlením jeho mena zisťujem, že Krajčí je charizmaticko-pentekostálnym evanjelikálom (nie evanjelikom). Súc evanjelikálkou od detstva až po ranú dospelosť, viem, že tento kresťanský smer v sebe zahŕňa niekoľko relatívne jednoducho uchopiteľných, no zato veľmi intenzívne aplikovaných princípov a presvedčení.

Predpokladajúc, že Marek Krajčí verí v to, čo sa káže v charizmaticko- evanjelikálnych spoločenstvách, vyvodím niekoľko pravdepodobných atribútov jeho viery. Nemám ale záujem generalizovať a netvrdím, že každý člen charizmaticko- evanjelikálnej cirkvi verí v dané princípy s rovnakým oddaním. Uvedomujem si heterogenitu v každých, i zdanlivo homogénnych komunitách. Všetky postrehy, ktoré v blogu zhrniem sú výkladmi kázní z charizmaticko-evanjelikálnych spoločenstiev, ktorých som bola buď členkou, alebo frekventovanou návštevníčkou. Svoje poznatky som nazbierala z viac ako tisíc kázní, ktorých som sa zúčastnila v rozmedzí jedenástich rokov.

Marek Krajčí verí, že je znovuzrodený veriaci (z angličtiny, born-again Christian).

Koncept znovuzrodenia je známy naprieč všetkými kresťanskými denomináciami a vychádza z chápania kresťanskej viery ako prerod zo starého, neduchovného, do nového, duchovného.

V charizmatickom evanjelikalizme má ale tento koncept špecifický punc najsignifikantnejšieho momentu v živote, ktorý je v svojej kvalite nenahraditeľným. Primárne sa človek stáva znovuzrodeným po úprimnom vyslovení kajúcnej modlitby, sprevádzanom prijatím osoby Ježiša Krista ako svojho osobného spasiteľa.

Tu chcem zdôrazniť charakter osobného, ktorý je používaný ako prostriedok k intenzívneniu prežívania viery. Osobné vnímanie Krista sa má stať najdôležitejším vzťahom, ktorý v živote veriaci udržiava. Jednotlivci sú v spoločenstvách slovne povzbudzovaní, aby po znovuzrodení svoju identitu odvodzovali výlučne od viery v Boha a podriadzovali sa takému učeniu Biblie, ktoré je kázané ich duchovnými.

V ideálnom prípade znovuzrodenia, jednotlivec ukladá kresťanskú (pentekostálnu) vieru na prvé miesto v svojom hodnotovom rebríčku, bez možnosti objavovania iných druhov spirituality, smerov a náboženstiev (vrátane jogy, keď už to tak rezonovalo).  Viera ma permeovať do prakticky každej oblasti privátneho a profesného života. Definuje morálku a jej aplikáciu v politike.

Skúsenosť znovuzrodenia je v charizmaticko- evanjelikálnej tradícií natoľko zasadná, že dochádza ku kategorizácií ľudí na dva druhy existencií. Prví, znovuzrodení, spasení, a potom všetci ostatní, hriechom zmietaní smútiaci, po smrti odkazaní na večnú skazu v útrobách pekelných. Obdobne dichotomné je chápanie postavenia svetskej (humanistickej) a kresťanskej morálky, kedy je „božia“ (kód pre konzervatívna) morálka vždy nadradená tej svetskej.

Kvôli tomu, že „svet“ Krajčího kritizuje, mu je na základe jeho viery prisúdený ešte vačší morálny mandát. Potvrdzujú sa mu totiž proroctvá o tom, ako sú znovuzrodení veriaci v sekulárnych inštitúciách boží poslovia na cudzom území, ktorí budú neveriacimi vysmievaní pre svoju vieru.

Druhou výraznou črtou učenia v charizmaticko- evanjelikálnych cirkvách je dôraz na biblický literalizmus (alebo doslovnosť). Ide o to, že novozákonné biblické texty obsahujúce proroctvá, príkazy a zákazy sa vnímajú v ich doslovnom, nie symbolickom význame. Progresívnymi teológmi je preto tendencia k biblickému literalizmu označovaná za simplistickú a v kultúrnom kontexte izolacionistickú.

To, že evanjelista Ján píše o šelme (antikristovi), ktorej sa obyvatelia Zeme budú klaňať a príjmu jej označenie na svoju pravú ruku znamená, že ľudstvo čaká presne to, čo som práve napísala.

Keď sa minister zdravotníctva zdieľa o skúsenosti v modlení sa „v jazykoch“,  indikuje, že rovnako ako na apoštolov v biblickej knihe Skutky, kapitole druhej, na neho zostúpil duch svätý a dal mu dar modlenia sa neznámymi, nebeskými jazykmi. Od charizmatického evanjelikála žiadaná a očakávaná aktivita.

Jeden z dôvodov, prečo považujem praktizovanie biblického literalizmu za problematické je, že pri jeho aplikácií nezostáva dostatočný priestor pre hlbšiu diskusiu a pochybnosti poslucháča. Naopak, vykladač písma si v zjednodušovaní biblického posolstva môže poľahky nárokovať na aboslútnu pravdu, kedy to, čo tvrdí predsa nie sú jeho slová, ale naopak, vylúčne božie.

Po tretie, Marek Krajčí verí v zázraky.

Biblické pasáže opisujúce zázraky uzdravovania chorôb sú charizmatickými evanjelikálmi vnímané ako mimoriadne aktuálne.

Oslobodzovacie modlitby za chorých a posadnutých hriechom sú existujúcou praxou. Obyčajne sú doprevádzané skladaním rúk na subjekt modlitby, vrátane jeho alebo jej hlavy. Modlitba je prednesená hlasným zvolávaním jedného alebo všetkých zúčastnených naraz. Týmto spôsobom sa v spoločenstvách jedná so zdravotnými problémami prrakticky akéhokoľvek druhu, vrátane psychických chorôb. Modlitba za instantný nárast menšej končatiny, na slovo vyliečenú rakovinu, porazenú sklerózu multiplex...dosaďte si diagnózu .Realitou je ešte stále praktizovaná modlitba za oslobodenie od homosexuality (v angličtine je k tomu príznačný rým pray the gay away).*

Neviem zhodnotiť, do akej miery živelná viera v zázraky ovplyvní Krajčího pôsobenie na ministerstve zdravotníctva. Už ale aj počas koronakrízy vnímame ministrove tendencie k presadeniu reštrikcií v prístupe k bezpečnému prerušeniu tehotenstva. Poukazuje to na Krajčího vôľu k aplikácií presvedčenia, že tehotenstvo je vo všetkých prípadoch, vrátane znásilnenia, boží zázrak života.

V súvislosti s právami a postavením žien, všetky kázne, ktoré som si k tejto téme v charizmaticko- evanjelikálnych zboroch vypočula boli charakteristické nízkym rešpektom k sociálnemu progresu v oblasti spolunažívania partnerov v heterosexuálnych manželstvách.

Muž má v rodine postavenie kňaza. Je hlavou a autoritou ženy. Zatiaľčo za prirodzené túžby muža sú v romantickom vzťahu považované rešpekt a sexuálne uspokojenie, ženské túžby sú založené na emócii. Slovami Vladimíra Žáka, jedného z pastorov charizmaticko-evanjelikálneho zboru v Bratislave, muž túži po intimite v manželstve kvôli sexu. Žena túži po sexe kvôli intimite, ktorá k tomu vedie.” Sexistická tradícia nie je črtou len charizmaticko - evanjelikálnych cirkví, avšak sa ani ničím neodlišuje od tradicionalisticko-náboženského volania k sociálnemu regresu.

Viera Mareka Krajčího nie je nedeľný pátos a bezchybné vymenovanie desatora v televíznej debate. Viera Mareka Krajčiho je založená na presvedčení o aktívnej prítomnosti duchovných mocností na Zemi, proti ktorým je ako minister zdravotníctva, a zároveň bojovník božej armády, povolaný bojovať.

Napriek kázňam pri ktorých sa mi dvíha obočie, charizmatický evanjelikalizmus nie je systémom lokálnych siekt. Cirkvi ovplyvnené týmto náboženským prúdom sú vo väčšine prípadov oficiálne, štátom uznané cirkevné spoločenstvá. A predsa, diskusia o vplyve fundamentalistických princípov kresťanstva na riadenie štátu je zodpovednou reakciou občianskej spoločnosti. Je na mieste sa pýtať, či presvedčenie o superiorite princípov veľmi špecificky chápaného náboženstva môže slúžiť ako ministrov odobrovací mechanizmus na ignoráciu apelov od profesionálov z ľudskoprávnej oblasti, ktorí svoje argumenty stavajú na humanistickom a nie charizmaticko-evanjelikálnom základe.

 

*Vieru v zázračné pôsobenie Božej všehmohúcnosti v žiadnom prípade nepovažujem za problematickú. Dokonca ani v prípade ministra zdravotníctva. Je to predsa jeden z fundamentálnych atribútov viery v osobu Boha. Za problematické ale považujem to, ak sa zúčastneným komunikuje neodborná metóda zázraku pri tak citlivej a intímnej oblasti, ako je telesné a mentálne zdravie. V prípadoch modlitieb za zázrak oslobodenia od  homosexuality je samozrejme situácia ešte vážnejšia. Takáto intervencia do psychiky jednotlivca bola psychológmi označená za škodlivú a v Európe sú momentálne tri krajiny (Malta, Nemecko a Albánsko), kde sú konverzné terapie pre homosexuálov nelegálne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Trnkova lekcia nevkusu

Aj hroch pri Zambezi prejavuje viac ohľaduplnosti.


Už ste čítali?